Morrisonovej determinizmus klamstiev

Autor: | 9.12.2005 o 9:41 | Karma článku: 4,79 | Prečítané:  1448x

Sme ovplyvňovaní? Sme slobodní? Aké máme možnosti zasiahnuť do plynutia osudu? Aké príčiny pôsobia pri našom rozhodovaní? Na nový román od Toni Morrison sa môžeme pozrieť aj ako na zaujímavú odpoveď na tieto otázky.

Vo svojej novej knihe Láska, ktorá len nedávno vyšla v slovenskom preklade, nám Toni Morrison naložila na tanier požehnané sústo. Recenziu tejto knihy si môžete prečítať napríklad na SME. V nasledujúcom článku by som sa rád zameral na čítanie tejto knihy ako príbehu o boji medzi napĺňaním predurčenosti a vzpieraním sa osudu.

Svet, v ktorom by nevládli železné zákony, by sme z pera tejto autorky očakávali zbytočne. Navyše, vo svete bez zákonov by sa slobodná vôľa hľadala ešte ťažšie. Ten svet, do ktorého nás spisovateľka vo svojej knihe uvádza, je čisto deterministický. Akcia-reakcia. Keď jedna guľa narazí do druhej, tá sa pohne. Tomuto faktu je prispôsobená aj forma rozprávania – pozorujeme takmer nehybnú súčasnosť, ktorej všetky karty rozdala minulosť. V tej postupne pátrame, aby sme sa dopracovali k podstate dneška. Jeho strnulosť je dôsledkom pohnutých udalostí. Dve ženy, ktoré už niekoľko rokov nevytiahli z domu ani pätu. Každá osve plánuje pomstu a odplatu za hriechy mladosti.

Poklesky minulosti sú nesporne vážne. Svadba starnúceho chlapa s dvanásťročným dievčatkom musí zanechať svoje následky. Z bývalých priateliek sa týmto aktom stali nevlastná stará mama a vnučka. Jedna postavenie stratí, druhá ho získa. Ani dotyčný starec, Bill Cosey, miestny podnikateľ, majiteľ hotela, však nie je prapríčinou udalostí. Celkom pokojne ho môžeme uchopiť iba ako výsledok života svojho otca. Ten získaval majetok udávaním a pachtil sa za peniazmi. Jeho syn na peniaze naopak nehľadí. Ale aj otec má otca. A ten istotne tiež. A tak ďalej, a tak ďalej.

Nepodceňujme však autorkinu predstavu sveta. Taká radikálma redukcia, odňatie akejkoľvek schopnosti samourčenia, by bola málo hodnoverná a zaujímavá. Z udalostí súčasnosti by sme mohli odvodiť minulosť a kniha by stratila svoje čaro. A tak keď po malých namáhavých krôčikoch odhaľujeme kúsky minulosti, keď sa ich ako správni hľadači zmyslu snažíme spojiť do jedného radu, badáme, ako sa pevná reťaz narúša.

Keď sa nám spoza závesu pokrčených spomienok poodhaľujú skutočné udalosti, začíname cítiť istú zmätenosť príčin. V tomto momente sa Toni Morrison ukazuje ako majster irónie. Svojim hrdinom dopraje možnosť voľby, ale spôsobom, pri ktorom sa nad nimi minimálne jedným kútikom úst pousmeje. Postavy tohto románu totižto dokážu ovplyniť sami seba do takej miery, do akej sa spoľahnú na klamstvá, ktoré si navzájom vymysleli. Povrch železného determinizmu sa naďalej nemení. Príčiny plodia následky. Avšak už to nie sú príčiny vonkajšie, objektívne. Nie je to pravda, ku ktorej sa napokon ani samotné hlavné hrdinky Heed a Christina nedokážu prehrabať. Sú to fikcie, báchorky, schválnosti, lži.

Obraz sveta v Morrisonovej očiach veľmi ľúbezný nie je. Sme slobodní takpovediac vďaka tomu, že si klameme. Navzájom, sami seba. Keby sme poznali nefalšovanú skutočnosť, pôsboila by na nás silnejšie ako my sami. Kým si nepriznáme pravdu, závisime od pôvodcov klamstiev, závisíme aj od seba.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?